Samota

Samota, to je snáď ten najhorší spoločník.

Spútava ma a mučí ako nik.

Keď sa snažím dostať von z jej rúk,

Stanem sa len stredobodom vlastných múk.

Nanešťastie cesta k nej vedie jednoduchá,

No keď chcem odísť, všade si ma vyňuchá.

Tak kričím na ňu: ,,Hej, samota, strať sa preč!“,

Ale s ňou nie je žiadna spoločná reč.

Vždy však márne skúšam ďalej a prosím ju do očí,

No ona, bodne ma do starej rany a chrbtom sa mi otočí.

Znova sa jej pýtam: ,,Prečo taká krutá si?“

Ona sa len zasmeje a vyťahá ma za vlasy.

Ja rozmýšľam, či baví ju stále bolesť mi pôsobiť

A nepripravenú ma vždy spomienkam predhodiť.

Lenže nedá sa žiť len z minulosti,

A preto ju chcem opustiť a vrátiť sa späť do prítomnosti.

Ach samota, je však jedna vec, pre ktorú ťa ľutovať budem veľmi

A to, že si nenávidená všetkými a najosamelejšia na celej Zemi.